K ŽIVOTU POTREBUJEM PRÍBEHY NÁDEJE

            Antoine de Saint-Exupéry rozpráva príbeh o pilotovi, ktorý havaroval v zasnežených a zamrznutých Andách. Haváriu lietadla prežil, no uvedomoval si, že má mizivú nádej, že bude nejakou záchrannou misiou objavený a zachránený. Napriek tomu sa vydal na „beznádejnú“ cestu veľhorami. Šiel niekoľko dní a nocí – k smrti vyčerpaný – telo mal plné omrzlín a bol už takmer oslepnutý iskrivou bielobou snehu. Iba jeho vedomie mu z posledných síl opakovalo: „Nesmiem si sadnúť, inak hneď zaspím a okamžite zamrznem.“ Bol tak vysilený, že sadnúť si a zavrieť oči bolo to jediné, čo si prial. Ale v tom istom vedomí ostalo ešte miestečko pre: „Ak moji blízki, žena a priatelia veria, že žijem, veria mi, že idem...“
            Vďaka tejto nádeji prežil.
            Aj my v ťažkých obdobiach života veľmi potrebujeme podobné príbehy nádeje.